Prítomnosť a neprítomnosť

Autor: Vavrinec Žeňuch | 24.9.2016 o 22:51 | Karma článku: 1,05 | Prečítané:  145x

Zmizni z môjho života!“, „Nemali by sme sa už stretávať...“, „Je to ťažké, ale toto nechcem...“. Asi prvé, čo nás pri takých vetách napadne, je rozchod; niekedy škaredý, inokedy pokojný - ale rozchod.

Každý aspoň raz v živote zažil tú chvíľu, kedy povedal nejakej osobe, že už nie je správne, aby sa ďalej stretávali či aby rozvíjali vzťah, ktorý je medzi nimi. Pocity, ktoré napĺňajú vnútro osôb, čo niečo také zažívajú, sú možno radosť - niekedy smútok - mnohých to bolí, iní cítia pocit nemohúcnosti. Je priam desivé, ako niečo také nádherné ako je vzťah, ktorý prináša pocit bezpečia, pocit potrebnosti časom intimitu a pôžitok toľkým zmyslom, časom začne byť fádny a zmení sa na niečo, čo je ako tŕňové objatie. Zmysly opadnú, ostane zvyk, srdce prestane cítiť, ostane len osoba na krku. Prítomnosť sa časom stáva neprítomnou, stáva sa radšej niečím neuvedomeným, než tým, čo by nás malo bolieť.

Ak sa s odstupom času pozrieme na vzťahy, ktoré sme prežili, ak im máme dať nejakú malú anotáciu, napíšeme viacej zlého, škaredého, než pekného, než toho, na čo spomíname v dobrom. Málo komu napadne prvá pusa, prvé objatie, prvé nesmelé dotyky. Každý vidí len ten koniec, len to zlé. Prítomnosť sa stala neprítomnou, lebo len to neprítomné, to, kde sme si želali nech to už skončí, sa nám akoby vrylo. Ale čas plný spoločných okamihov, okamihov spoznávania, okamihu stretnutia pohľadu, okamihov, kedy ste sa vášnivo pritisli k sebe, rukami popod ramená hladili jej/jeho tvár, kedy ste sa dotýkali nosom a cítili, že ste milovaný/á, tie zabúdate. Takéto spomienky už asi nevyčaria úsmev, pri takýchto spomienkach cítite už len bolesť, bolesť v hrudi. Hoci teraz nerád ale A. Exupery v diele Malý princ napísal : „Navždy si zodpovedný za to, čo si k sebe pripútal“ a o pár riadkov skôr píše o tom, ako sa pripraviť na stretnutie, že si musíme pripraviť srdce. Preto toľká rana, preto toľká bolesť, pre puto, ktoré je preťaté lebo puto dvoch ľudí je putom sŕdc a ak to puto pretrhneme, stále cítime zodpovednosť. Áno, zodpovednosť za toho, koho sme si už raz pripútali, bojíme sa oň lebo hoci je už puto pretrhnuté, hoci už ani daného človeka nevidíme, stále máme strach o jeho kroky , o to, ako bude kráčať ďalším životom. Hoci zmizol nášho života, hoci sa vytratil, stále ostáva súčasťou nášho srdca. Cíti, ak na neho myslíte, je rozrušený, ak  nevie, čo je s ním, človek je sužovaný sám sebou. „Čo ak nič také necítim? Čo som bezcitná sviňa?“ Každý niečo také pocítil aspoň raz, no časom a vzťahmi sa otupíme, naše hrany - osobnostné hrany, sa zbrúsia, stratia svoje črty a z nás ostáva len človek, čo je. Hoci aj takýto bude šťastný alebo je šťastný len otázne je s čím....

Dá sa obnoviť vzťah ak skončil? Dá, no aká je cena? Zaplatíme cenu za to, aby sa z neprítomnosti stala prítomnosť ? Sme ochotní dať seba, svoje bohatstvo citov - svojich hrán, osobe, ktorá nás sklamala?  A sklamala nás ona či mi ju ? Táto odpoveď je už na každom z nás, ale pozor, uvažujme múdro, aby sme nestratili svoje hrany, lebo len pre niekoho sme jedineční....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?